Porozprávali sme sa s Mirkou Kuciakovou s našou bývalou hráčkou a reprezentantkou Slovenska. Narodila sa 31. januára 1989 a volejbalovo začínala v Žiline. So svojimi 180 centimetrami pôsobí na hráčskej pozícii smečiarky a v súčasnosti pôsobí vo Francúzsku.
Kariéra:
do 2008 Žilina
2008 – 2011 VK Doprastav Bratislava
2011 – 2012 Slávia EU Bratislava
2012 – 2013 TJ Sokol Šternberk (CZE)
2013 – 2015 Slávia EU Bratislava
2015 – 2016 Ladies In Black Aachen (GER)
2016 – 2017 Stella ES Calais (FRA)
2017 – 2018 Evreux (FRA)
Klubové úspechy:
3 x majsterka Slovenska s Doprastavom a Sláviou UK Bratislava (2009, 2013, 2015)
4 x víťazka Slovenského pohára s Doprastavom a Sláviou UK Bratislava (2009, 2011, 2013, 2015)
víťazka československého pohára s Doprastavom (2008)
CEV Cup ¼ finále (2009)
2 x 3. miesto v Stredoeurópskej lige MEVZA s Doprastavom Sláviou UK Bratislava (2011-12)
Reprezentačné úspechy
13. miesto na ME žien v Poľsku (2009)
13. miesto na Svetovej letnej univerziáde v Kazani (2013)
2 x 9. miesto na ME do 23 rokov v plážovom volejbale (2010, 2011)
striebro v Európskej lige 2016
Počet štartov v repre:
77 zápasov (do septembra 2017)
1. S akými očakávaniami si prichádzala do nášho klubu? Prichádzala si do mládežníckych družstiev alebo do družstva žien?
Do klubu som prišla počas štúdia na Vysokej škole FTVŠ UK, keď som prestúpila z vtedajšieho Doprastav. Klub ma oslovil už skôr, ešte keď som pôsobila v rodnej Žiline, ale bolo to asi o týždeň neskôr ako som sa dohodla s Doprastavom. Pri prestupe som samozrejme vedela, že idem do najlepšieho družstva na Slovensku, ktoré každoročne bojuje o finále a vedela som, čo odo mňa vedenie očakáva. Tak len pevne verím, že sa tie očakávania naplnili.
2. Pamätáš si ešte na prvé pocity v šatni a na palubovke?
Keďže sme sa už predtým všetky veľmi dobre poznali, neprichádzala som do úplne nového prostredia. Tak prvotné pocity môžem aj s odstupom času hodnotiť kladne. Čo sa týka palubovky, odohrala som v Hale Mladosť už pred tým toľko zápasov, že mi ani na sekundu nebola cudzia. Akurát tentokrát fanúšikovia v hale podporovali naše družstvo a že tých fanúšikov bolo veľa.
3. S akými osobnosťami, hráčkami a akými trénermi si počas svojho pôsobenia prišla v Slávii do kontaktu? Ktorá s týchto osôb sa najviac natrvalo zaryla do tvojej pamäte?
Ja si vážim každú hráčku a trénera, s ktorými som prišla do kontaktu počas môjho pôsobenia v Slávii. Každá jedna bola pre družstvo dôležitá, na tréningu, či na zápase. Avšak okrem volejbalových kamarátov mi Slávia a volejbal celkovo priniesol aj veľa priateľov, ktorí ma sprevádzajú do teraz. Jednou z tých najbližších je Dianka Mitrengová.
4. Spomínaš si aké rituály ste mali zaužívané v družstve? Ako prebiehali prípravy na zápasy?
Pokiaľ bola „základná časť“ sezóny, boli to okrem spánku aj prechádzky s Diankou. Avšak akonáhle išlo do tuhého, mali sme tímové posedenie pred zápasom na káve a niečo dobré k tomu. Taktická príprava bola na tréneroch, ktorú sme mali zvyčajne počas týždňa
5. Máš už za sebou zopár sezón v zahraničí, takže beriem, že si skúsená legionárka. Ako s odstupom času vnímaš svoje pôsobenie v Slávii?
Len kladne. Disciplína, rešpekt a pracovitosť nesmeli chýbať. To sa nie všade vidí.
6. V čom je najväčší rozdiel? (Obsah tréningu, tréneri a ich prístup, resp. kvalifikácia, hráčky a ich prístup, diváci, materiálne a sociálne podmienky, zdravotná starostlivosť a tak.)
Pomenovala by som to možno inak. V Slávii sme mali všetko, na čo mal klub financie a možnosti (kvalifikovaných trénerov, maximálny počet tréningov a ich obsah, regenerácia, …) Vedeli, že musia pracovať s mladými hráčkami a vychovať z nich volejbalistky pre extraligu, prípadne zahraničie. Nemohli si dovoliť každoročne nakúpiť 5-7 „hotových volejbalistiek“. Uberali sa cestou a stále uberajú, aby umožnili hráčkam popri volejbale aj vyštudovať vysokú školu. Mali sme jedných z najlepších fanúšikov, ktorí pri nás stáli aj v ťažších chvíľach, lebo vedeli, že taký je šport. Áno, v Nemecku plná hala znamenala 1000 – 1300 ľudí. Na Slovensku som to žiaľ nezažila, ale dobre si stále pamätám plnú halu v Hnúšti alebo Spišskej Novej Vsi, kde nechýbali ani naši skalní fanúšikovia.
7. Čo všetko si v mladosti pre volejbal obetovala a čo ti šport do tvojho života priniesol?
Po mojej poslednej sezóne som musela podstúpiť náročnú operáciu ramena, s ktorým som sa počas celej sezóny trápila. Ale nenazvala by som to obetou, skôr to vnímam tak, že takéto veci k športu jednoducho patria. No a ako som už spomenula, okrem množstva priateľstiev, či už z pôsobenia v Žiline, Doprastave alebo Slávii, ma naučil volejbal veľkej disciplíne a pracovitosti. To Vás môže naučiť len šport a kolektív.
8. Aký odkaz máš pre mladé volejbalistky, pre nasledujúce generácie športovcov?
Hlavne aby na sebe pracovali, nelietali v oblakoch, no zároveň mali zdravé sebavedomie a nevzdávali sa pri prvom neúspechu. To celé je len cesta k úspechu, po ktorom každý túži.
9. Chceš ukončiť svoju kariéru v zahraničí alebo plánuješ odohrať svoju poslednú (posledné) sezóny na Slovensku?
Človek nikdy nevie, či tú kariéru ukončí naozaj, alebo ju len preruší a časom sa k volejbalu opäť vráti. Takže na túto otázku zatiaľ neviem odpovedať. Jediné čo viem, že už je pomaly čas zaradiť sa normálneho života.
Ďakujeme za rozhovor a držíme palce